Otec Chisholm sa ponáhľal privítať svojho hosťa z biskupského úradu. Monsignore Sleeth už čakal v izbe. Jeho kňazská dôstojnosť sa ostro odrážala od chudobného prostredia, v ktorom sa ocitol. Chisholmovo obydlie pôsobilo nevýslovne prázdno, s úbohým linoleom, prostými stoličkami a ošúchaným kozubom, na ktorom vedľa malej pokladničky ležali ledabolo rozhádzané drobné mince z ofery.
            „Nech sa páči k stolu,“ pozval Chisholm tajomníka a on sa hneď pustil do jedla so znamenitou chuťou – naberal si šunku, vajíčka i obličky. Keď si nalieval čaj, hostiteľ poznamenal: „Dúfam, že vám nebude prekážať, keď budeme večerať v trojici s Andrejom. Andrej, toto je monsignore Sleeth.“ Do izby vstúpil asi deväťročný chlapec. Bol natoľko v pomykove, že na monsignora sa neodvážil ani pozrieť.
            Slušnosť vyžadovala, aby sa Sleeth chlapcovi prihovoril: „Tak ty si teda Andrej! Chodíš tu do školy?“ „Áno...“ „No tak ukáž, čo vieš!“ a s nútenou prívetivosťou mu položil pár otázok. Chlapec bol v rozpakoch a čosi vyjachtal, ale keďže v tej chvíli nebol schopný rozmýšľať, vyjadril pokornú nevedomosť. Monsignore Sleeth zdvihol obrvy a pomyslel si: „Hrozné.“
            Znova sa nahol za výborne pripravenými obličkami, no vtom zbadal, že kým on sa sýti mäsom, tí dvaja sa striedmo pridŕžajú kaše. Začervenal sa. Otec Chisholm si to všimol, lebo povedal: „Toľko rokov som bol bez dobrej škótskej ovsenej kaše, že teraz, kedykoľvek sa mi naskytne príležitosť, nikdy ju neprepasiem.“
            Andrej poprosil o povolenie odísť. Hrubé baganče mu zvučne klopkali, keď kráčal k dverám.
            Mlčali. „Bože môj,“ uvažoval Sleeth, „aká biedna figúra kňaza je tento ošúchaný človek vo fľakatej sutane, so zamasteným golierom a so suchou žltou pleťou!“ Odkašľal si. Usúdil, že nadišiel čas, aby začal: „Je to veľká milosť od otca biskupa, že vás poslal do vašej rodnej farnosti. Koľkože to už máte rokov, Chisholm? Takmer sedemdesiat, však?“
            „Som rovnako starý ako biskup...“ „Prirodzene, viem, že život s vami zachádzal celkom inak. No, ale aby som bol stručný... Pán biskup i ja cítime, že vaše dlhé roky oddanej služby cirkvi treba odmeniť. Čoskoro pôjdete na odpočinok.“
            „Ale ja nechcem ísť na odpočinok.“
            „Moja návšteva je tvrdou povinnosťou. Mám zistiť a oznámiť pánovi biskupovi... Sú tu totiž mnohé veci, ktoré nemožno nevidieť.“ „Aké veci?“ „Veľa vecí! Nechcem vypočítavať všetky vaše orientálne výstrednosti!“ „Ľutujem,“ riekol starec a oči sa mu zaligotali, „ale nesmiete zabudnúť, že som pôsobil tridsaťpäť rokov v Číne.“ „Povráva sa... Niektoré vaše kázne, rady, ktoré dávate... isté myšlienky vyzerajú nebezpečne a čudne.“
            Sleeth cenzorsky zalistoval v zápisníku: „Napríklad na Bielu sobotu ste povedali z kazateľnice: „Nemyslite si, že nebo je v oblakoch... je na vašej dlani... je všade.“A tu, hľa, je zase neuveriteľná poznámka, ktorú ste povedali vo Veľkom týždni: „Možno, že všetci ateisti nepôjdu do pekla. Poznal som takého, ktorý nepôjde. Peklo je len pre takých, ktorí pľujú Pánovi do tváre!“ No a tu, taká ohavnosť: „Kristus bol dokonalý človek, ale Konfucius mal väčší zmysel pre humor.“ Alebo takáto nehoráznosť – jedna z vašich najlepších farníčok, pani Glendenningová, ktorá, samozrejme nemôže za to, že je tučná, keď k vám prišla po duchovnú radu, povedali ste jej: „Jedzte menej, pani, cesta do neba je úzka!“ Mám ešte pokračovať? A ešte je tu ten prípad s tým chlapcom, ktorého ste si tak nesprávne adoptovali.“
            Chisholm sa bránil: „A kto sa mal oňho postarať, ak nie ja?“ „Naše sestry, ktoré majú najlepší sirotinec v našej diecéze.“ Chisholm znovu zdvihol zmätené oči: „Vy by ste chceli stráviť detstvo v sirotinci, monsignore?“
             „Situácia je komplikovaná. Prišiel som, aby som prípad prešetril a zvážil okolnosti. Okrem toho, aj tak chlapcovi budeme musieť nájsť miesto, keď odtiaľto odídete.“
            „Zdá sa mi, že sa nás oboch chcete zbaviť, monsignore. Azda aj mňa dáte do opatery sestrám?“ „Nie, vy môžete ísť do domova pre starých kňazov. Je to naozajstný prístav pokoja.“ Starec sa zasmial krátkym suchým smiechom: „Ja budem mať dosť pokoja, keď umriem. Ale kým žijem, nechcem sa ocitnúť v spoločnosti starých kňazov. Bude sa vám to zdať čudné, ale ja som nikdy neznášal duchovenstvo ako celok...“ Sleeth sa usmial trpko a vzrušene: „U vás už nič nepovažujem za čudné, otče. Prepáčte mi, musím to povedať... ale už predtým, ako ste odišli do Číny... celý váš život bol čudný.“
            Nastalo mlčanie. Po chvíli Chisholm riekol pokojným hlasom: „Počet zo svojho života vydám Bohu.“ Mladý kňaz sklopil zrak s pocitom zahanbenia a podišiel k dverám: „Idem do kostola. Prosím, neunúvajte sa, cestu poznám.“
            Chisholm ostal sám sedieť za stolom. Cítil sa byť zdrvený touto návštevou, ktorá ohrozila pokoj jeho ťažko vydobytého ústrania. Odrazu cítil, že je prázdny, zodretý a nepotrebný Bohu aj ľuďom. Pálčivá bezútešnosť mu zaliala hruď. Chcelo sa mu zvolať: „Ó, Bože, prečo si ma opustil?!“ Ťažko vstal a vyšiel hore schodmi. Na posteli ležal Andrej. Chudú ruku mal zohnutú na vankúši, akoby na obranu. Chisholm vytiahol z vrecka hrušku a položil mu ju na šaty, poskladané vedľa postele. Viac tu už nemal čo urobiť.

            O týždeň neskôr:

            Ten týždeň, ktorý monsignore Sleeth strávil u Chisholma, bol náročný. No len sa utvrdil vo svojom rozhodnutí. Na stole už ležala správa, jasný úsečný dokument preplnený dôkazmi. Všeličo ho však znepokojovalo či miatlo. Okrem malej spoločnosti okolo tučnej pani Glendenningovej ľudia si vo farnosti ctili, ba ľúbili tohto výstredného kňaza. Včera dokonca musel Sleeth tvrdo rokovať s delegáciou, ktorá vyhlásila, že oni iného kňaza nechcú.
            Teraz vonku Chisholm s Andrejom púšťali do vzduchu šarkanov. Keď ich prvý raz takto našiel, káravo kňaza napomenul: „Myslíte si, že je pre vás takáto zábava dôstojná, otče?“ Starý pán sa zo srdca zasmial: „Číňania to robia a sú to dôstojní ľudia...“ „Zdá sa mi, že to je jeden z ich pohanských zvykov...“ „Ach, nuž! Isteže, veľmi nevinný!“
            Všimol si, že kňaz Andrejovi spojil zábavu s vyučovaním. Chlapec vždy napísal nejaký citát na kúsok papiera, ktorý pripevnili na šarkana a potom ho so spoločným jasotom poslali do oblakov. Sleetha sa zmocnila zvedavosť. Čo tam ten chlapec píše? Vypýtal si od neho posledný zápis. Bol napísaný zreteľne a gramaticky správne. „Sľubujem, že budem smelo bojovať proti všetkému, čo je bigotné, hlúpe a ukrutné. Andrej. P.S. Znášanlivosť je najväčšia cnosť. Hneď za ňou nasleduje pokora.“ Sleeth na to hľadel dlho. Ba s chladnou tvárou čakal na ďalší lístoček: „Naše kosti sa môžu rozpadnúť a budú z nich polia, ale náš duch neprestane žiť ďalej vo výšinách v slávnom jase. Boh je spoločným otcom celého ľudstva.“ Obmäkčený Sleeth pozrel na Chisholma: „Krásne, to povedal vari svätý Pavol, nie?“ „Nie, to povedal Konfucius.“ Sleeth odišiel bez slova.
            Večer vybuchol: „Vaše predstavy o Bohu sú čudné!“ Chisholm sa bránil: „Kto z nás má nejakú predstavu o Bohu? Naše slovo Boh je ľudské a vyjadruje úctu k nášmu Spasiteľovi. Ak túto úctu máme, potom Boha uvidíme.“ Sleeth sa začervenal: „Zdá sa, že vy si nie veľmi ctíte svätú Cirkev!“ „Naopak, celý život som s radosťou cítil jej objatie. Cirkev je mocná matka, ktorá nás vedie... nás, čo putujeme nocou. Ale, rozumie sa, sú aj iné matky. A možno aj biedni, osamelí pútnici, ktorí sa sami potkýnajú na ceste domov.“
            Tieto slová Sleetha veľmi rozrušili. V noci sa mu snívalo, že sa zišli dvaja strážni anjeli – jeho a Chisholmov. Chismholmov bol malý cherubín, jeho bol väčší, mal nespokojné oči a zlostne naježené perie. Spolu sa zhovárali o svojich chránencoch. Kým Chisholma označili za citlivého človeka bez vážnejšej chyby, o Sleethovi jeho anjel povedal: „To je jeden z najhorších, akých som kedy dostal do opatery! Predpojatý, puntičkársky, ctibažný a čo je najhoršie, nudný!“ Sleeth sa zobudil a pomyslel si, aký ohavný sen. Vedel, že si ho nemá všímať, že sú to len nespracované myšlienky z bdenia. Stále mu však v ušiach znelo: Predpojatý, puntičkársky, ctibažný a nudný!
            Vyzrel z okna a zbadal Andreja, ako zo stromov oberá hrušky a slivky. Pochopil, že je to dar preňho. Nechcel takýto dar, zmocnila sa ho nevysvetliteľná túžba ujsť. Keď po zaklopaní chlapec vošiel do izby, jedna slivka z košíka mu vypadla a zakotúľala sa pod posteľ. Chlapec sa zohol a neobratne ju zdvihol – jemná kožtička na ovocí pukla a šťava z nej sa mu rozlievala po prstoch. „Tá nebude stáť zaveľa... čo?“ chladne povedal Sleeth. Chlapec mlčal. „Tak pýtal som sa, bude či nebude?“ „Nie, dôstojný pane!“ „Ty si tvrdohlavý chalan. Nevychovaný. Celý týždeň ťa pozorujem. Prečo sa mi nepozeráš do očí?“ So strašným úsilím chlapec odlepil oči od dlážky. Keď sa im oči stretli, triasol sa ako nervózne žriebä.
            „Kto sa nepozerá ľuďom do očí, je to znak, že je vinný. A je to nevychovanosť. Veď v sirotinci ťa to naučia!“ „Ja nechcem ísť do sirotinca!“ „Pôjdeš tam, a onedlho. Teraz mi môžeš zaniesť ovocie do auta, ak to vieš urobiť tak, aby si to celé nevysypal!“
            Keď chlapec odišiel, Sleeth ostal nehybne stáť. Pery mal stisnuté a päste zaťaté. Nebol by si myslel, že vie byť takým sadistom. Ale práve táto ukrutnosť mu vyhnala zlobu z duše. Schytil napísanú správu a roztrhal ju na márne kúsky. Jeho prsty trhali papier s metodickou prudkosťou. Potom zastenal a klesol na kolená. „Och, Bože,“ jeho hlas bol úprimne prosebný, „daj, aby som sa od tohto starca niečo naučil. A Bože drahý, daj, aby som prestal byť nudný!“
            Keď Sleeth odišiel, Chisholm a Andrej opatrne vyšli z domu. Hoci mal chlapec ešte oči opuchnuté, jednako sa mu leskli očakávaním. „Daj pozor na kvety, Andrej!“ A kým Andrej v hriadkach s kvetmi zbieral červíky, starý pán doniesol udice na pstruhy. „Či ty nie si šťastný chlapec, Andrej, že môžeš ísť na ryby s najlepším rybárom v Tweedside? Pán Boh stvoril malé rybky, Andrej... a nás poslal sem, aby sme ich lovili.“
            A obidve postavy, držiac sa za ruky, pustili sa po chodníku k rieke.